Diabetes mellitus je jedno z psychologicky najnáročnejších chronických ochorení. Choroba totiž v značnej miere ovplyvňuje životný štýl pacienta, spôsobuje mu neistotu súvisiacu s riešením akútnych komplikácií, obavy z neistej budúcnosti, nutnosti zmeny liečby či možnej progresie ochorenia. V praxi sa stretávame s chorými, ktorí o cukrovke vedia iba málo, pacientom s novozachyteným ochorením sa zas odporúča podávať informácie postupne a šetrne. Ľudia s pretrvávajúcimi ťažkosťami sú ďalšou skupinou, tzv. expertmi na cukrovku a vyžadujú si prísun podrobnejších  informácií.

Nároky ochorenia a liečby sa netýkajú iba chorého, no samozrejme aj jeho blízkych osôb a ošetrujúceho lekára. Veľký význam v tomto kontexte zohráva vzťah lekára a ošetrujúceho personálu k pacientovi. Bariéry pri dosahovaní terapeutických cieľov cukrovky môžu byť tak na strane pacienta a lekára, ako i organizácie poskytovania zdravotnej starostlivosti.

Ošetrujúci lekár poradí, ale …

Lekár môže poradiť, edukovať, argumentovať, odvolávať sa na medicínu dôkazov, povzbudzovať, prehovárať. Vedieť, čo je najlepšie pre diabetes mellitus u pacienta však nie je to isté, ako vedieť, čo je najlepšie pre osobnosť pacienta. Dôsledky  každodenných rozhodnutí postihujú primárne a prevažne pacientov. Lekár má edukovať pacientov ohľadom ich vlastnej zodpovednosti za selfmanažment, poskytnúť im dostatočné a zrozumiteľné informácie, aby boli schopní individuálnych rozhodnutí o navrhnutej liečbe a taktiež modifikovať svoje správanie na dosiahnutie liečebných cieľov.

Prečo je vzťah lekár verzus pacient dôležitý?

V snahe zlepšiť kvalitu starostlivosti o diabetikov sa v priebehu rokov definovali rôzne prístupy a pojmy ako sú kompliancia, adherencia, samostatná kontrola, zdravotná gramotnosť a splnomocnenie pacienta. Niekedy sa ale diskutuje aj o syndróme vyhorenia.

Pojem kompliancia sa snaží vyjadriť, do akého rozsahu je správanie pacienta v súlade s odporúčaniami lekára. Non-compliance znamená, že  pacient nedodržuje odporúčania lekára z dôvodu nedostatočnej disciplíny, zábudlivosti, prípadne nižšej úrovne vzdelania. Adherencia značí aktívnu vôľovú spoluprácu pacienta za účelom dosiahnutia terapeutického výsledku. Samostatná kontrola (selfmanažment) spočíva v dennej snahe pacienta zvládať symptómy, fyzické a psychické dôsledky spojené so životom s chronickým ochorením. Zdravotná gramotnosť býva definovaná ako schopnosť uvedomiť si  a pochopiť základné  informácie a služby, ktoré sú potrebné na primerané rozhodnutia o zdraví. Splnomocnenie (empowerment) predstavuje poskytnutie podpory pacientom, aby objavili a rozvinuli vlastnú schopnosť zodpovednosti za svoje životy a zvládanie života s cukrovkou. Syndróm vyhorenia je prežívaný ako stav fyzického, emocionálneho a mentálneho vyčerpania, ktoré je spôsobené dlhodobým pôsobením v situáciách emocionálne obzvlášť náročných. Môžeme ho pozorovať u niektorých lekárov, zdravotných sestier, ale i pacientov, ktorí sa intenzívne starajú o svoje ochorenie. U pacientov s cukrovkou vedú k syndrómu vyhorenia spravidla problémy s dlhodobou a nedostatočnou metabolickou kontrolou (cukrovka kontroluje môj život, nikdy sa mi nepodarí ho dobre ovplyvniť), negatívne očakávania, pesimizmus, pocit frustrácie či beznádeje. Veľký význam má preto prevencia syndrómu vyhorenia.

Pravdepodobnosť, že pacient bude dodržiavať liečebné odporúčania je vyššia, ak si uvedomuje štyri základné skutočnosti, ktoré uvádzajú sociológovia v modeli „viery v zdravie

  • zraniteľnosť chorobou a jej následkami (aj na jeho osobu sa vzťahuje riziko vzniku diabetických komplikácií),
  • negatívny vplyv choroby na život (cukrovka a jej komplikácie predstavujú vážne ochorenie a ujmu),
  • riziko komplikácií ochorenia sa dá znížiť dodržiavaním liečebných opatrení,
  • prospešnosť liečby prevažuje nad rizikom a/alebo nákladmi na liečbu (prospešnosť liečby cukrovky je vyššia než je riziko liečby a/alebo materiálna, psychologická a sociálna cena liečby).

Nezabudnite, že ...

Pacient nie je len súborom subjektívnych ťažkostí, objektívnych príznakov, narušených funkcií, poškodených orgánov a zmenených emócií. Chorý je ľudská bytosť, plná obáv a úzkostí, očakávajúca úľavu, pomoc a utíšenie. A na to treba pri liečbe (nielen) tak závažných ochorení myslieť.